Veľkodušnosť stromov
Táto poviedka nie je z nášho pera, napísal ju jeden múdry spisovateľ s vzácnym darom prehovoriť človeku do duše aj len jednou krátkou myšlienkou. Tak sa pozorne začítajte a spýtajte sa sami seba, či aj vy nie ste občas taký, ako dieťa v tejto poviedke.
Bol raz jeden strom, ktorý mal rád jedno dieťa. Dieťa ho navštevovalo každý deň. Zbieralo jeho listy, plietlo si z nich korunky a hralo sa na kráľa lesa. Šplhalo sa po jeho kmeni a hojdalo sa na jeho konároch. Jedávalo jeho plody a potom sa spolu hrali na schovávačku. Keď sa unavilo, pospalo si v jeho tieni a halúzky mu pri tom spievali uspávanku.
Chlapča milovalo strom z celého svojho detského srdca.
A strom bol šťastný.
Ale čas letel a dieťa rástlo.
Keď podrástlo, strom ostával často sám.
Raz sa chlapča prišlo na strom pozrieť a strom mu povedal: “Poď ku mne, dieža moje. Vyšplhaj sa na môj kmeň a pohojdaj sa na mojich konároch, zajedz si z môjho ovocia, zahraj sa v mojom tieni a buď šťastné.”
“Už som dosť veľký, aby som sa šplhal po stromoch a hral,” povedalo chlapča. “Chcel by som si niečo kúpiť a zabaviť sa. Potrebujem peniaze. Môžeš mi ich dať?”
“Je mi ľúto,” povedal strom.” Peniaze nemám. Mám iba lístie a ovocie. Natrhaj si ho, dieťa moje, choď a predaj v meste. Tak budeš mať peniaze a budeš šťastný.”
A tak chlapča vyliezlo na strom. Obralo všetko ovocie a odišlo s ním preč.
A strom bol šťastný.
Dieťa sa nevrátilo. Strom ostal sám a zosmutnel. Ale chlapča sa neskôr vrátilo znovu. Strom sa zachvel od radosti a povedal: “Poď ku mne, dieťa moje. Vyšplhaj sa na môj kmeň a pohojdaj sa na mojich konároch a buď šťastné.”
“Mám veľa práce a nemám čas loziť po stromoch,” povedalo dieťa. “Potrebujem dom, v ktorom by som sa cítil bezpečne. Chcem ženu a chcem deti, preto potrebujem dom. Môžeš mi ho dať?”
“Nijaký dom ja nemám,” povedal strom. “Mojím domovom je les, ale môžeš si odpíliť moje konáre a postaviť si dom. A budeš šťastný.”
Dieťa odpílilo všetky konáre, odviezlo ich, aby si postavilo dom.
A strom bol šťastný.
A dieťa dlho, dlho neprichádzalo. A keď sa predsa vrátilo, strom bol taký šťastný, že nemohol ani prehovoriť.
“Poď ku mne, dieťa moje,” zašumel, “poď sa zahrať.”
“Som príliš starý a veľmi smutný, aby som sa hral,” povedalo dieťa. “Potreboval by som loďku, aby som odtiaľto mohol niekam ďaleko utiecť. Môžeš mi dať loďku?”
“Odrež si môj kmeň a urob si loďku,” povedal strom. “Tak budeš môcť odísť a byť šťastný.”
A tak dieťa odrezalo kmeň a urobilo si loďku, aby mohlo odísť. A strom bol šťastný, ale nie nadlho. Po dlhom, dlhom čase sa dieťa znovu vrátilo.
“Je mi ľúto, dieťa moje,” povedal strom, “ale už nemám nič, čo by som ti mohol dať... Nemám už ovocie.”
“Na ovocie mám už veľmi slabé zuby,” povedalo dieťa.
“Už nemám ani konáre,” pokračoval strom, “už sa nemáš kam šplhať.”
“Som príliš unavený, aby som sa šplhal,” povedalo dieťa.
“Som spustošený,” povzdychol si strom. “Tak rád by som ti niečo dal... ale už nemám nič. Som iba starý klát. Je mi to veľmi ľúto...”
“Nepotrebujem už veľa,” povedalo dieťa. “Len pokojné miestočko, aby som si mohol sadnúť a odpočinúť. Som príliš unavený.”
“Dobre,” povedal strom a pokúsil sa vzpriamiť, nakoľko mohol, “tak teda starý klát je dobrý na to, aby si si mohol sadnúť a odpočinúť si. Tak poď, dieťa moje, sadni si. Sadni si a odpočiň si.”
A dieťa tak urobilo.
A strom bol šťastný.
Ako ste si mohli všimnúť, táto poviedka je plná skrytých symbolov. Celá myšlienka poviedky odzrkadľuje terajšie dianie vo svete týkajúce sa vyrubovania lesov. Človek by stále len bral a bral a podriaďoval si mocnú silu stromov pre svoje potreby, ako dieťa v príbehu, ktorý predstavuje nás ľudí. Našťastie mu to chlapec oplácal tým, že jeho zásluhou sa cítil strom šťastný a potrebný. Aj my tak robíme, keď vysádzame nové stromy v parkoch.
Stromy sú naši priatelia. Čo by sme si bez nich počali? Je to celkom jednoduché: vôbec by sme nemohli jestvovať, pretože by sme nemali kyslík na dýchanie. Koľko radosti máme z pekných dní, keď sa vyberieme s priateľmi na prechádzku do lesa, vylezieme na strom, z konárov si postavíme domček a z lístia strechu! Koľko hier sme sa zahrali medzi stromami, koľko nádherných piknikov strávili v ich tieni!
Možno si niekedy ani neuvedomujeme, aké sú tieto zelené dary Matky Prírody pre nás potrebné a ako slobodne sa cítime v ich blízkosti. Preto si zaslúžia, aby sme ich ochraňovali, pretože za každý nádych vďačíme práve im.
Sadni si dnes večer na tiché miesto a pomôž svojmu srdcu ďakovať všetkým “stromom” svojho života.
